pondelok 10. marca 2014

Odvrátená strana Lyonu

Nečakajte z môjho výletu do Lyonu žiadne turistické fotky malebných uličiek v Starom Lyone (ktoré mi dosť pripomínajú Malú Stranu), katedrálu, operu, kaviarne na rozľahlých námestiach ani naleštené výkladné skrine. Pozrieme sa na druhú stranu. 
Už v Ženeve stačil malý trik, po východe z vlakovej stanice nezamieriť s davom smerom do centra, ale vydať sa na opačnú stranu. Tam ma čakala malá štvrť Les Grottes plná umelcov, v Lyone to po vystúpení z vlakovej stanice Perrache a zamierení na juh bola štvrť Confluence. Celé centrum Lyonu leží na akomsi poloostrove medzi riekami Rhône a Saône a Confluence je posledný výbežok, pod ktorým sa zlievajú. Teda trochu odrezaná od mesta. Pred pár rokmi že vraj len hnus a špina, dnes rozvíjajúca sa oblasť. (Cítite tam tiež nejakú spojitosť s brnenským Južným centrom? A to samozrejme narážam na hnus a špinu oddelenú od historického centra vlakovou stanicou.)
Každopádne po ceste po nej som taký pocit nemala. Ulíc málo, prázdne, autá takmer neprešli. 
A na konci čakalo prekvapenie.
Táto ozrutnosť pripomínajúca znetvorený vrak lode je stavajúce sa Musée des Confluences.



















Projekt Tonyho Garniera z roku 1924 pre toto miesto.
Foto z malej výstavy urbanistických zámerov Tonyho Garniera v Musée des Beaux Arts.


















Prekvapením naopak príjemným bol nový most pont Raymond Barre pre peších, cyklistov a električky.
Po ňom som prešla do okresu Lyon 7.



















Jedna z najslávnejších stavieb Lyonu nie je až tak často navštevovaná, lebo leží dosť odveci. Halle Tony Garnier (1908-1928). Pôvodne mala slúžiť medzinárodnej výstave, avšak cez prvú svetovú vojnu bola skladom munície, neskôr zvieracím trhom. Prešla rozsiahlami rekonštrukciami a úpravami a dnes slúži pre veletrhy či koncerty. Musím však povedať, že ma dosť sklamala. Bola obohnaná ozaj škaredým plotom, vstupné pavilóny sa opravovali, nedala sa ani poriadne odfotiť (len cez pletivo). Z fotiek čo som si pozerela predtým, som akosi naivne čakala otvorené námestíčko s mestským životom. 



















zo zadnej strany



















kresba Tonyho Garniera























neďaleká škola






































Cité Jardin Gerland (1924-1932). Záhradné mestá sú vo Francúzsku skôr raritou. A predstavujú si pod nimi niečo úplne odlišné ako u nás. Napríklad ako zoskupenie bytoviek. Aspon že stáli relatívne samostatne, usporiadané do neurčitých útvarov.



















Konkrétne tieto boli stavané pre robotníkov z blízkych tovární, a ich funkcia sa dnes veľmi nezmenila, stále slúžia pre chudobné vrstvy obyvateľstva.



















V strede miesto pre ihriská, lavičky a stromy. Spievali vtáčiky a nikde ani živej duše.



















Na záver niečo pozitívne, tento detail fasády ma zaujal naopak príjemne.


























Po tejto prechádzke som sa cítila trochu otrasená. Asi tomu dodávala svoje aj skorá ranná sobotňajšia hodina, preto bolo v uliciach málo ľudí. A keď nejakí šli, bála som sa ísť s foťákom na krku. 
Ale dostal ma z toho návrat do centra, pivo, káva, umenie a samozrejme obchody :D

4 komentáre :

  1. To sluníčko dodává každé fotce takovou moc hezkou atmosféru :) Ve Švýcarsku jsem ještě nikdy nebyla, ale moc bych chtěla :) Musí to být super :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. nebyť slniečka je to čistá depka, vďaka aspon za to :) a je to vo Francúzsku :)

      Odstrániť
    2. Nechápu, proč jsem psala Švýcarsko, teď vypadám jako hloupá káča :D Omlouvám se :D

      Odstrániť
    3. tá Ženeva ťa poplietla, hlavne si nič z toho nerob preboha :)

      Odstrániť